Po zime zas prišla jar,
slnko už má teplú tvár.
Budú kvety, zvieratká,
vstáva spiaca záhradka.

Tento týždeň sme v Deťúrkove vítali jar, vyhnali Morenu a tak ukončili ročné obdobie zima a privítali ročné obdobie jar. Príchod najkrajšieho ročného obdobia bol na území Slovenska oddávna spájaný s rôznymi ľudovými tradíciami. Jednou z nich, ktorá má korene ešte v predkresťanskom období, je vynášanie Moreny, slamenej figuríny, odetej do ženských šiat.

Morena symbolizovala slovanskú bohyňu zimy. Morenu nosili ľudia po dedine a nakoniec podpálil a hodili ju hodili do potoka. Verili, že takto odoženú od seba choroby. Tento zvyk si možno vykladať rôzne. Podľa jedných slamená figurína symbolizovala zimu, ktorej odchod mal otvoriť cestu pre nástup jari a po nej leta. Dievky museli pozorne sledovať, na ktorú stranu Morena bude plávať a pri ktorej strane sa zastaví. Ak to bolo blízko nejakej chalupy a býval v nej slobodný mládenec, ten jej mal byť aj súdeným.Zvyk rozlúčky so zimou a privítania jari sa na Slovensku uchoval do dnešných čias. 

Posadili sme v našej škole semienka žeruchy siatej a spolu pozorujeme jej premenu od semienka k rastlinke. Ide o nenáročnú bylinu. Semená klíčia po 2 – 3 dňoch. Dobre sa pestujú na vate. Zberajú sa mladé klíčne listy, a to asi po desiatich dňoch odrezávaním hornej časti vňate, rastliny rýchlo dorastajú. Môže sa pestovať po celý rok. Na pestovanie postačí nasypať semená na vlhkú vatu či iný substrát a ten udržiavať vlhký.Listy žeruchy majú chuť podobnú reďkovke. Jemne nasekaná sa pridáva do nátierok alebo do zeleninových šalátov, je možné pridať ju do omáčok alebo paštét. Tepelnou úpravou stráca vitamín C a tiež typickú chuť. Využíva sa aj na zdobenie obložených mís. Ako korenie bola používaná v už Starom Ríme. 

Znaky jari sme si pomocou  hravej angličtiny fixovali naspamäť, neskôr sme si vyzdobili triedu jarnými veselými dekoráciami. 🌷 

Vyrobili sme si aj prvý jarný kvietok snežienku. Snežienka som, stojím v snehu, vijem z neho jarnú nehu. Komuže ju núkam? Holiam, poliam, lúkam.🌱🌷🌼🌻🏵️🌸🌺Malé, biele snežienky privolali jar:

,,Poď, slniečko, na obzor, pohlaď našu tvár.“
Pohladilo slniečko prvé jarné kvietky, zazvonili hlavičkami, vonku sú už všetky.

Marec patrí knihám a my sme si predstavili básnika, prozaika, dramatika a textára Daniela Heviera a jeho krásne básne. 💜❤️ 

Veľké myšlienky malého človeka

Keď som bol malý,
teda menší ako teraz,
rozmýšľal som od rána až do večera,
pred telkou i pod sprchou aj v spaní:
kto rozhodne raz o mojom povolaní?

Kto to vlastne pre nás vyberá?
Existuje dáky úrad,
čo môže do toho štúrať?
Alebo mi jedného dňa príde list:

Vtedy a vtedy ráčte prísť
budete robiť to a to?
A čo to má byť TO a TO?
pýtam sa trochu hlavato.                                             

Ako má človek vedieť, čím chce byť,
keď je okolo toľko povolaní?
Páni!
Vie niekto, čo to znamená:
a stretá sa s tým často,
že je niekto
„obchodný referent oddelenia plastov“?

Pomyslíte si, že šibe mu,
keď je niekto
„analytik kartového systému“?

Keď som bol malý, teda menší ako dnes:
bola to vec istá.

Chcel som byť
hokejista
futbalista
špecialista
tankista
kapitalista
činelista
publicista
gitarista
tenista
scenárista
bagrista
humorista
traktorista
kulturista
karikaturista
artista
parašutista
dentista
a možno aj mezzosopranista.

Ale čo dnes, keď som takmer dospelý?
Kam sa moje povolania podeli?
Tak ja vám poviem:
keby som si ozaj mohol vybrať,
chcel by som byť
predavačom smiechu.

Mal by som búdku z plechu
a v nej miesto zmrzliny predával by som
smiech.

Jeden kopček smiechu na každú hlavu.
Smutní by mali zľavu.
Alebo by som chcel byť
riaditeľom blšieho cirkusu.

Pozrite sa len, aké vrtké sú…
Alebo rýchlo hovoriaci reper,
ktorý trochu spieva, trochu tancuje a trochu
trepe.

Alebo obyvateľ počítačovej krajiny,
ktorý prežíva virtuálne dejiny.
Alebo by som bol školníkom v škole,
v ktorej sa učí rozumieť životu.

Prečo sú ľudia chorí a niektorí aj zomrú.
A prečo cítia veselosť a clivotu.
Neviem, čo by som mal robiť.

Mama vraví: uč sa.
Tatko – že mám čas.
Kto však deti učí,
ako sa má rásť?
Pozeráme okolo a vidíme,
že niektorí robia, iní nerobia.
A niektorí sa iba robia, že robia
a nič si z toho nerobia.

Tak ako je to vlastne?
Kto to ľudí naučil, čím majú byť?
A čo ak sa niekto vymenil
a žije celkom inak, ako by rád žil…?

Nechcel by som mať nudnú prácu
ako ako ako
ako šepkár v pantomíme.
Alebo zametač pukancov v kine.
Alebo výrobca dierok do sít
alebo vládca, čo sa nechá nosiť.
Alebo lovec mačacieho strachu
či reportér z majstrovstiev v šachu.

Už som to hľadal v telefónnom zozname,
ba aj v cestovnom poriadku
– a skoro som dostal doma po zadku.
Dedko vraví: z toho vyrastie.
Dúfam, lebo inak by sa stalo nešťastie.
Už sa teším, že keď budem dospelý,
možno trochu väčší od seba,
napíšem raz do rubriky voľba
povolania:

JA.
Nechcem byť nič iné- iba JA.
Nech si iní iné vybája.
Byť JA to je dobrá práca.
Byť JA nie je nuda.
Všade samí cudzí ľudia,
každý zavadzia…
ale ja som JA.

Každý býva niekto iný,
ale ja som ja.
Keď som bol malý-
a že som stále, to je iba zdanie-pýtali sa, aké chcem mať
povolanie.

Dnes ma tým už netrápia.
Viem, čím budem.
Budem JA!❤️

–

Už teraz sa tešíme na ďalší týždeň.

Staršie vydania našich Deťúrkovín nájdete TU